Anjel

Shirley zvyčajne sedávala zhrbená pri starých knihách a zožltnutých listoch starých príbehoch. V ruke držala takmer zodratú fotku jej drahého a hľadela kamsi do neznáma. V tom ju konečne kopla múza. Vždy keď nad niečím rozmýšľala, jeho fotku si pritískala bližšie k srdcu.

Vlasy si teda zamotala do hustého vrkoča a namočila pero do atramentu. Tenučkými kostrbatými písmenami začala písať.

Premáhala ju bolesť strach a večná úzkosť za nesplnenými snami s ním... chýbal jej. Veľmi jej chýbal.

1.diel listu:

Najdrahší anjelik...

Píšem Ti pretože mám obavy. Cítim samotu a prázdnotu, ktorá ma obklopovala z času na čas, ale teraz keď sa blíži ten deň mávam pocit beznádeje a strachu. Ano mám strach. Stále sa zamýšľam nad tým ako môže niekto vydržať bez milovanej osoby. Priznám sa ani ja to občas nezvládam. Napríklad včera tvoju fotku kropili moje slzy. Znova a znova, neúnavne. Už bude tomu skoro rok. Rýchlo to uplynulo, ako sivé neustále sa predbiehajúce mraky. Verím že tam niekde hore si ty môj anjelik. Dnes mám pocit že padám kamsi hlboko ,kde je môj cieľ kde si ty. Chýbaš mi celý. Hľadám ťa v oblakoch v čiernej tichej noci, bojím sa tieňov. Stále ťa hľadám, tak kde si?

Iba nežné hviezdy poznajú odpoveď vedia čo ma čaká. Ľahnem si na slamenú kocku započúvam sa do ticha. Cítim vôňu tvojich hebkých vlasov počujem tvoj smiech. V mesačnej noci zatváram oči. Premáham smútok. Ešte verím v nádej, verím že prídeš. Je to len sen ponáram sa hlbšie do našich spomienok. Som ako opustený orol, ktorý si slobodne letí, ale s prázdnym srdcom a dušou poďobanou, tak otvor mi náruč nech viem že som doma...