Horúce chvenie v tvojej blízkosti

Kúpi si lístok a zastrčí si ho do zadného vrecka. Pohľadom prejde po autobuse. Hľadá si voľné miesto. Odrazu zbadá Elen. Radostne sa usmeje a blíži sa k nej.

- No super ja mám vážne na neho šťastie. Pomyslí si.

- Už by sme mali prestať s tými náhodnými stretnutiami. Aké máš plány na dnes?

Prisadne si k nej. V tom zistí že prekáža svojim mohutným telom cestujúcim. Vstane a kufor si položí na miesto pre kočíky. Opäť si k nej sadne , no tentoraz bližšie. Ona sa odsunie bližšie k oknu.

- Neodpovedala si mi tak čo budeš dnes robiť?

Elen sa usmeje.

- Dlho som nevidela rodičov ,už od minulého leta podebatujem s nimi o všetkom možnom a asi pôjdem spat. Som unavená z cesty.

- Hmm pekný rozvrh ,ale ja si ho skrášlim s internetom.

- Možno aj ja. Alebo pôjdem von s kamoškou. Ešte uvidím.

- Do kedy si tu vlastne?

- Mám mesiac voľný celý celučičký mesiac je môj. Iba pre mňa.

- Takže ked máš mesiac voľno, mohla by si si náisť jeden deň voľna a ísť von.

- Neviem Juraj , musím si vybaviť ešte pár vecí. A okrem toho zajtra musím ísť pozrieť drahého.

Chce sa jej čosi spýtať ,no v tom si však zahryzne do jazyka. Zvesí hlavu a premýšľa.

- Aj tak vždy zvíťazí náhoda , Elen. Uvidíme sa.

- Možno až v dalekej budúcnosti.

Uvoľní jej cestu aby prešla k dverám. V tom akoby to bola krutá náhoda alebo skorej osud, autobus nečakane zabrzdí a ona mu padne do náručia. Na okamih cíti jeho dych na svojich líciach. Slzy sa jej tisnú do očí a ona v tejto šťastnej kratučkej chvíli myslí iba na neho. Nie je tam žiadny závoj ktorý oddeluje jej predstavy a skutočnosť je tam iba on. Schúli sa mu viac do náručia a ticho zastená. Celým telom jej akoby preletí horúce chvenie a pristáva jej nežne na líciach. Cíti jeho vôňu ,pripomína jej rozdrvený zázvor a lesné ihličie. Cíti ako ju nežne hladí po vlasoch. Zdvihne hlavu a privrie oči. V tom jej zabliká v hlave kontrolka. Rozum jej dáva pokyn aby ustúpila. Juraj sa k nej prikloní bližšie. Pevne si ju chytí. Cíti jeho horúce dlane túži mu dať bozk. Vždy to chcela urobiť. Túžila zistiť ako chutí jeho bozk. Či bude chutiť po oregáne ,alebo po sladkých klinčekoch. Cez noci si vždy prehrávala túto scénku no nikdy nevedela prísť na chuť jeho bozku. Vždy tam čosi chýbalo. Odrazu autobus zastaví.

Premôže ju jej svedomie.

- Už si doma už vystúp nechaj to tak, aj tak k tebe nič necíti.

Srdce prestane šťastne tancovať zahalí ho clona smútku. Elen sa od neho odvracia.

Horúce chvenie prestáva, strasie ju zima. Rýchlo vybehne von na vzduch. Sneh ju pošteklí po tvári. Z očí jej vyklzne slza.

- Nie už sa to nesmie stať. Radí jej svedomie.

Obzrie sa cez plece. Vidí Juraja ako čosi drží ,podobá sa to na jej sponu. Ked zistí že ju nemá spomenie si na jeho slová.

- Aj tak vždy zvíťazí náhoda, Elen. Uvidíme sa.

Daruje mu svoj úsmev. Autobus pomaly odchádza. Jej srdce puká žialom. Ako pred pár rokmi. Ale to už je dávno. Musí si ho vymazať z mysle ,nesmie na neho viac už myslieť.

V tom uvidí svojho otca. Má na hlave baranicu a v ústach cigaretu. Vyzerá ako ruský vojak. Nohy mu zahaľujú teplé kanady a telo mu zahaľuje kožušinová bunda. Zmenil sa. Pribral. Je vidieť že kožušinová bunda je na tesno zapnutá , môže za to jeho pivné brucho.

Kývne mu na pozdrav a on na ňu zavolá:

- No konečne červík si tu.

Hlúčik ludí čo čakajú na autobus sa obzrú a usmejú sa.

- Ahoj tati. Pribral si. Zmenil si sa. A šťastne otca objíme.

- Dobre ma živí tvoja matka. Stále čosi vyvára. Experimentuje.

Žmurkne na ňu.

- Aká bola cesta? Ako je v práci? Potrebujem už aj niečo nové počuť ako je vo svete? Tu je tu stále to isté otrepané. Hentá naša grčica starostka slávna zas nám nevybavila do cesty zrkadlo. A to je už od kedy. Ešte vtedy jak si tu bola nám povedala aby sme si dávali pozor.

Elen sledovala dedinu. Cestu sprevádzali na jej prekvapenie aj chodníky.

- Už sú tu aj chodníky? To spravili teda velký pokrok.

- Už bolo na čase. Dlho si tu nebola. Toto bude pätnásty rok čo sme tu a konečne tu dali chodníky. Bože toto je obec. Rozborbardovaná je jak po vojne. Tí cigáni tu už kopú zas niečo.

Prišli domov. K bránke ju šiel privítať Jacky. Aj on sa zmenil. Kedysi jeho udatnú hustú srsť pokrývali ryšavé chlpy. Dnes to už pravda nebola. Zošedivel. Zostárol. A na vyše už nevládal ani poriadne chodiť. Vždy za ňou utekal tešil sa z jej prítomnosti. A teraz len pomaly cupkal a ustavične si sadal na tvrdé kamienky. Vždy sa na ňu stale díval. Teraz bol jeho pohľad smutný ako bez života. Pohlad upieral kamsi do neznáma.

- Čo sa s ním deje? Spýtala sa Elen.

- Stárne .Ako si odišla stále ťa vyčkával pred bránkou ani dnu nechcel ísť. Na silu sme ho tlačili do dvora. Ked si bola preč skončili sa mu jeho vychádzky a prestal aj konečne labzovať po dedine. Odvtedy tu nezavítala ani noha sa na neho sťažovať. Ked sme chceli ísť s ním na prechádzku vždy pozeral či nejdeš aj ty. Čakal na teba. Ked si nechodila nešiel ani on. Možno ked tu budeš dlhšie bude to zasa on. Starý dobrý Jacky. Už vôbec nestráži. Všetko v ňom akoby vyhaslo. Nemá chuť na nič. Ani na zemiakové placky.

Elen to velmi dojalo. Zohla sa k nemu a ako obvykle ho bozkala na jeho chlpatú hlávku.

S vystrašenými očami na ňu smutne pozrel. Neprejavil ani štipku radosti. Len tam tak sám opustený akoby bez života sedel.

- Poď Elen nevšímaj si ho. Mne je ho strašne ľúto. Možno ked zistí že tu budeš na dlhšie tak sa osmelí. Matka ti už uvarila tvoje obľúbené jedlo. Poď zohreješ sa.

Keď Elen vošla do vnútra, okolo krku sa jej hodila matka. Hlasno zaplakala.

- Konečne si tu. Starenka mi neustále pili uši kedy prideš. Aj Jacky už sa ťa nevedel dočkať. Aká si vychudnutá, nič neješ? Poď dáme to do poriadku. Urobila som ti zemiakové placky s kuracím mäsom. Nezabudla som ani na Szacherovú tortu. Musíš mi o všetkom porozprávať. Dlho sme ťa s tatkom nevideli.

Elen sa vyzliekla z kabáta. Chýbalo jej toto všetko. Kachle hriali ako o preteky. Na nich bolo rozložené drevo aby obschlo od vody. Privítala ju vôňa z čajovej sviečky. Kovový luster zdobilo imelo. Usmiala sa nad touto spomienkou. Takou bolestivou a predsa takou šťastnou. Predstavila si svojho drahého ako k nim raz prišiel ked sa blížili vianoce. Ťahala ho do miestnosti a chcela aby ju pobozkal pod imelom. Nevedel čo to znamená a tak to spravil. Svojej svadby sa však nikdy nedočkala.

Vyšla hore do podkrovia. Tam kde kedysi bol neporiadok od tatkových udíc a všelijakých hlúposti, akvária a starých stoličiek teraz tam vládol poriadok. Všetko bolo zoskupené podľa poradia a zložené v krabiciach. Jednu stranu steny zaplňovali knihy. Druhú stare lampy a kávový stolček. Splnilo sa jej to. Mala tu aj knižnicu a úplne novú. Už tu nič nechýbalo. Okrem jednej osoby. Na pravo bola umiestnená jej detská posteľ. Aj tu si zaspomínala na drahého. Ako sa tlačili spolu na jednej posteli. Nohy im viseli cez drevené čelo. Už vtedy vravel aby si kúpila novú posteľ. Pred posteľou bola stena a na nej namaľovaný biely strom. Elen to tak plánovala ešte ked bola doma. Namaľovala na modrú stenu biely strom. Naň zavesila fotky svojej rodiny. Nad seba dala svojich pradedkov potom strýkov dedkov babičiek a na koniec mamu s otcom. Chcela tam kedysi dať aj svoj konár. Ako sa kľukato plazí a vyrastajú z neho dalšie maličké konáre. Chcela vedľa seba dať svojho drahého a potom svoje deti. Prstom prešla po fotkách. Zamierila do svojej izby. Ako vždy ju privítala vôňa z dreva. Na ľavo bol schod a na ňom čierny stolček na ktorom hrdo čakal notebook. Pri ňom bola umiestnená pohovka a na nej úplet z ikey. Úplet vyberala Elen s mamou. Samozrejme mal vzor ruží. Na pravo sa týčila skriňa. Pri nej zívala prázdnotou takmer nedotknutá posteľ. Nad nou visel Elen obľúbený baldachýn. Podišla k jednej z fotografií. Bol na nej jej drahý na hucuľovi. Pod fotkou bolo napísané: MTM Forever, P.K. Ked otočila fotografiu dolu bolo napísané. Venované svojej láske.

Do očí sa jej tisli slzy. Fotku dala na miesto a chcela sa rozbehnúť preč. V tom do čohosi kopla. Rozkolísalo sa to. Odkryla baldachýn a s úžasom pozrela do kolísky. V čipkovaných perinkách spal spánkom zaslúženým modrý potkan. Zabudla na neho. Zabudla na všetko čo jej pripomínalo jeho. Vzala ho do rúk a vyobjímala ho. V tom ju niekto chytil za plece.

Bol to otec.

- Tak dlho som bola preč že som takmer na neho zabudla. Ked som bola tu všetko mi ho pripomínalo. Zmenilo sa to tu, otec. Chýba mi moc. Ešte viac ako pred tým. Chýbali ste mi. chýbajú mi aj oni. Viete niečo o nich? Často sa mi o nich sníva. Je tam s nimi aj on.

- Elen nič sa tu nezmenilo. Ty si sa zmenila. Oni sú v poriadku. Občas ich navštevujeme. A rozprávajú nám zážitky aké to bolo ked si bola s ním. Môžeš ich ísť pozrieť kedykoľvek. Vždy tam máš u nich otvorené dvere.

- Viem, mala by som ho ísť pozrieť. Je na čase.

Ked odchádzala z izby, pohlad sa jej zavesil na obraz ktorý namalovala ešte ked spolu chodili. Bola na nom drevená chalúpka a okolo nej bol maličký háj. Na kopci pásol ovce jej drahý. Dolu pod drevenicou sa rozprestierali viniče ktoré polieval ich syn Paul. Po lúke bežala ich malá dcérka Anna. Vždy jej chcela dať take meno. Pripomínalo jej to príbeh z detstva, Annu zo zeleného domu.

Smutne vykročila za otcom dolu do kuchyne.

- Pustime dnu aj Jackyho. Nebol tu celú večnosť. Odvetil otec. Nech je tu s nami.

- Tak ho zavolaj. Prikázala matka otcovi.

- Ozaj a čo sa stalo s kocúrom? Bol velmi vzácný.

- V jedného dňa neprišiel. Vždy bol zvyknutý prísť na zvuk zvonca. Ale tentokrát už neprišiel je to už nejaký ten mesiac. Pochybujem že pride. Kocúri sa zvyknú túlať. Stalo sa to aj pred tým hentomu a stalo sa to aj tomuto. Všetkých kocúrov čo sme tu mali od nás odišli. Asi je na čase si kúpiť mačku.

- No to určite. Zapojila sa do debaty mama.

- Aby nám tu potom rodila ,nemáme toho dosť? Ja to topiť nebudem. Je mi to ľúto.

Elen sa pustila do jedla. S pôžitkom si vychutnávala každý jeden kúsok.

- V hoteli tak dobre nevaria ako ty mami. Občas sa stane že sme tam na suchej strave.

- Ano to vidím. Schudla si. Povedz nám čo je nové vo svete?

Elen sa po večeri usadila do pohodlného kresla vystlaného mäkkými vankúšmi a začala hovoriť rodičom o svojich zážitkoch. Miestami ju mama s otcom prerušovali ale na to už bola zvyknutá. Potom zabudla polovicu vecí čo im chcela povedať.

- Inak mimochodom vieš o tom že aj Juraj prišiel domov?

Pri jeho mene sa jej rozbúchalo srdce. No nedala na sebe nič badať.

- Nie neviem. Zaklamala.

- Rada by som vedela ako on pochodil s prácou v Anglicku. Nezmienil sa ti o tom ?

- Nie my si už nepíšeme, už nie sme taký kamaráti ako sme boli pred tým mama. Idem si ľahnúť som unavená z cesty. Ráno sa pozhovárame ,dobre?

- Elen zlatko, ak sa chceš osprchovať uteráky sú tu. A tam hore ešte nejdú radiatory tak sa prikry ešte s touto ovčou dekou.

- Dobre mami vdaka za všetko. Pri schodoch takmer narazila do Jackyho.

- Ani sa netešíš z môjho príchodu?

Fľochol na ňu smutný pohľad. Akoby prezrádzal : ved načo aj tak za chvílku pôjdeš zasa preč a ja tu ostanem opäť sám. Pritúlila sa k nemu. Pohladkala ho po chudých líčkach a dala mu bozk na hlávku. Opäť nereagoval. Zaželala mu dobrú noc a vyšla hore schodmi do svojej izby.

Otvorila notebook a zapla ho. Na tapete sa jej zjavila fotka so svojim drahým. Dlho ju nevidela. Zapla skype a pozerala kto tam všetko je. Marcel tam bol ako obvykle a ked zistil že tam je hned jej šiel volať. Zbadala tam svoju kamarátku Moniku. Marcela odmietla a chytro jej napísala. Bola neskutočne šťastná že je opäť doma. Hned sa jej pýtala kedy pôjdu spolu von. Odrazu sa prihlásil on.

Blikla od neho správa. Ignorovala ju. Radšej zavolala Marcelovi.

Na tretí krát až zdvihol.

- Ahoj ako sa darí? Dlho som ťa nepočula.

- Elen , ty nymfa už som si myslel že ani neprídeš. Musíme dať uvítaciu party všetci sa stretneme v Partizánskom čo povieš? Napíš aj Marcelke.

- To nie je zlý nápad aspoň na chvíľku prestanem rozmýšlať nad prácou. Zober zo sebou aj priateľku dlho som ju nevidela.

- Už spolu nie sme. Vieš dali sme si na čas pauzu. Niekedy sa to proste nedá. Ale snád sa všetko dá do poriadku.

Opäť jej blikla správa od Juraja. Ignorovala ho dalej. Tentokrát sa jej pokúšal volať.

Odmietla ho.

- Elen si tu ? tak na kedy sa dohodneme s tou party do kedy si tu?

- Iba na jeden mesiac potom zasa idem het.

- To je škoda príď niekedy cez leto, spravíme opekačku pride aj Matúš s Júliou. Budú tam skrátka všetci.

- Hmmm na jedného zabúdaš.

- Prepáč Elen myslel som že ťa to už tak nebolí.

- Neospravedlňuj sa to je v poriadku mala by som ho ísť pozrieť už som tam dlho nebola.

- Chápem, inak ako s hentým?

- S kým?

- No s tým panicom čo si mi to raz hovorila že ťa nehce. To ešte dávno.

- Panic teda neviem či je ale ja s ním nič nechcem mať. Predstav si všetko sa otočilo.

- Páni takúto zmenu som teda nečakal. Myslel som že na teba zabudne a on ťa chce?

- Myslím že áno. Ale ja nikdy nezabudnem na to ako ma odmietol. Nesmiem zabudnúť na tú bolesť čo mi spôsobil ja sa k nemu už nevrátim.

- Poznám ťa Elen. Raz povieš tak potom zasa bude inak.

- Nie tentokrát som sa zmenila. Myslím iba na môj sen. Na Žadovicu. A on tam do môjho sna už nevstupuje.

- No teda ako chceš ale ja by som mu na tvojom mieste otvoril svoju náruč. Každý si zaslúži druhú šancu.

- Ale odo mňa bohužiaľ nie.

- Haha si bezcitná ľadová kráľovná. Fúúú ty vážne už potrebuješ chlapa. A poriadny sex. Pretože už fakt nevieš o čom hovoríš. A zasmeje sa.

- Chvalabohu že ťa poznám dlhšie a viem že to myslíš ako srandu.

- Dobre som rád že som ťa počul Elen. Musím už ísť. Ráno vstávam skoro do práce. Predstav si prijali ma do jednej firmy. Veľmi sa mi tam páči.

- Super to som nadšená tvojím výkonom aj ja si pôjdem už ľahnúť prajem príjemné sny.

- A Elen?

- Ano?

- Neponocuj a otvor mu svoju náruč.

- Haha to nikdy ale dakujem rozosmial si ma.

Chce zatvoriť skype ale akosi ju to láka otvoriť si jeho správu.

- Ahoj vedel som že tu budeš. Tak kam ideš zajtra? Určite sa stretneme.

- Si tam?

Usmeje sa. Dobre teda zajtra nikam nejde. Pôjde von s kamoškou alebo len predsa?

Nemôže sa stale niekomu skrývať za nevidiťeľný plášť. Riskne to. Musí navštiviťsvojich drahých.

Hlavu si zaborí do velkého vankúša a zavrie oči. Predstaví si ich teplú náruč. Už nič nevníma už len sníva.