Osudové stretnutie...

Elen sa neustále o ňom snívali sny. Hlavným hrdinom bol v nich pokaždé iba on. Celé noci nespávala ,bažila len po ňom. No odvtedy sa vôbec nestretli. Prešlo už aj mnoho rokov od kedy sa na posledy videli. Keď ukončil školu, našiel si zamestnanie v zahraničí. Odcestoval do Anglicka. Ani sa s Elen nerozlúčil. Od svojej mamy sa dozvedela ,že odišiel. Nechala to teda tak. Chodievala na kurzy angličtiny a snažila sa na to zabudnúť. Keď sa konečne šťastena obrátila na ňu, našla si v Londýne prácu ako chyžná. Vždy túžila pracovať v hoteli a robiť chyžnú.

Odvtedy ako odišla z domu zaujímala ju len práca. Láske nedávala žiadny význam. Bola pre nu vzduch. Okolo Elen sa začal obšmietať jej bývalý ,ale tomu rázne už niekoľko krát povedala nie. Vždy mu dala najavo že má niekoho iného a aby ju už neotravoval. Nemalo to cenu.

Až raz sa jej osud úplne otočil. Blížili sa Vianoce. Elen vtedy dostala dovolenku a šla za rodičmi domov. Radostne si vychutnávala cestu plným pôžitkom. Keď vystúpila na stanici v Bratislave s úľavou si vydýchla.

- Konečne doma.

Poobzerala sa po nejakom jedle. Zatúžila si sadnuť do cukrárne. S ťažkým kufrom sa napokon došmotkala k východu stanice. A tam uvidela niekoho koho už dávno nie. Bol tam. Opieral sa o svoj kufor nežne hladkajúc plece akejsi žene. Ked sa žena k nemu otočila on ju pobozkal na lice a srdečne ju objal.

Elen tlklo mohutne srdce. Z očí jej vytrysli slzy. Len tam tak nechápavo sama stála opustená… neschopná už ničoho.

Svet sa jej pomaly rúcal. Myslela si že to rokmi prejde ale nie. Neprešlo. Ba čo viac zosilnelo to. Ťažkými krokmi sa napokon vzdialila preč. Zabudla už aj na svoj oblubený veterník.

Čo najrýchlejšie sa snažila dostať domov. Do bezpečia kde by sa mohla vyplakať na rameni svojej mamy. Zahnala aj túto myšlienku.

Nie ved už nie je dieťa. A čo sa týka jeho nech je šťastný s ňou. Dopraje mu to. Nech je aspoň on šťastný.

Ako nastupovala do vlaku odrazu ju niekto chytil za kabát. S uslzenými očami sa obzrela.

- Elen ty ma nepoznáš? Pred chvílou som ťa videl pri svetelnej tabuli. Vyzerala si ako keby si videla ducha.

Pohladom na neho zagánila. No v tom sa jej z očí vytratil hnev a nahradila ho láska k nemu.

- Ahoj ja nevdidela som ťa ,hladela som na jedneho chlapa v čiernom kabáte. S niekým som si ho pomílila myslela som si že je to môj bývalý. Zaklamala.

- Poznám ťa už nejakú dobu, Elen neklam prosím ťa. Keď klameš krčíš nos. Asi si bola vyvalená z toho že ma vidíš. Hlas mu odrazu zmäkol.

- Tak načo sa ma potom pýtaš ked si odpovieš aj sám. Zvrtla sa a dala sa na odchod.

- Ohoho mladá slečna čo sa to deje. Takúto ťa nespoznávam. Len pár rokov prešlo a ty si zasa iná. A pritiahol si ju bližšie k sebe. Stíšil hlas.

- Len mi nechci povedať, že už odchádzaš.

Odrazu to opäť pocítila. Celé telo sa jej chvelo vášňou k nemu. Slabo vykríkla a chytila sa za hlavu. Odrazu zbledla. V poslednej chvíli ju zadržal on. Rýchlo ju uložil na sedadlo a zatriasol ňou.

- Elen si v poriadku?

- Moja hlava príšerne ma bolí to bude zrejme z toho že som nič nepila.

- Na tu máš ,prečo nič nepiješ? Z batoha vytiahol minerálku a podal jej ju. Jej obsah vypila až do dna.

Keď sa uložila, kufor si pritiahla bližšie k sebe. Posadil sa oproti nej a zahladel sa na ňu.

- Tuším si aj vyrástla.

Elen sa pousmiala.

- No to určite ja už rastiem akurát tak do zeme… Stále ma zaujíma jedna vec.

- Aká ,dieťa?

- Nehovor mi tak. Už dávno nie som dievčatko to si si už mohol všimnúť.

- To som si síce všimol ,ale občas rozmýšľaš ako malá.

- Vážne a kedy?

- Napríklad teraz celý deň si nepila som ozaj zvedavý či tam aj vôbec niečo zješ.

Fľochla na neho hnusný úškľabok. No potom sa zasmiala. On sa pridal tiež. Chvíľku sa smiali a prezerali si jeden druhého.

- No čo si sa ma to chcela spýtať?

- Prečo si sa ani nerozlúčil. To si bol taký zaneprázdnený a nemohol si mi povedať ani jedno hlúpe zbohom?

- Konečne ideš k veci priamo ,neskrývaš sa. Skvelé. Páči sa mi to. V tomto si sa zmenila.

Pozrela na neho spýtavým pohladom.

- Pozri nie nemohol som ti povedať ani zbohom. Nechcel som. Vlastne nemal som tak povediac čas. Chcel som si to všetko premyslieť celú tu vec, s tebou.

- Akú vec so mnou?

- Veď tú ked si mi povedala že ma chceš. Chcel som sa vrátiť ale už to nešlo mal som svoje plány. Ozvalo sa jej svedomie:Hmmm rozmýšľal nad tebou. Srdce jej začalo plesať od šťastia. No rýchlo to zmenila.

- To je už dávno. Kamarátstvo je silnejšie než láska. Láska sa hneď vytratí ked sa dvaja nepochopia ,ale pri kamarátstve to tak nie je. Už sa nechcem trápiť.

- Zaujímavé že to hovoríš práve ty. Vtedy si chcela ,aby som bol s tebou.

- No teraz nie ,som naozaj šťastná že sme kamaráti a že láska nám neprekazila toto puto. V jej očiach sa na chvilku ukázala smutná iskrička. No hned na to zmizla.

Juraj sa oprel o sedadlo.

- Neviem Elen že by si ku mne nič necítila?

- Je to tak. A som fakt rada že si si našiel priateľku. Aspoň budeš šťastný ty.

Prudko ním trhlo. Zdalo sa že Elen natrafila na citlivú strunu.

- Je to len kamarátka nič viac. Pohľad presunul inam.

- Veď aj my sme len kamaráti nič viac vždy si to tak chcel. Zanôtila.

- Vieš myslel som vtedy že si len smutná z toho všetkého čo sa ti stalo a preto potrebuješ niekoho kto…

- Vtedy som potrebovala niekoho kto ma bude mať rád ,ale všetci akoby odo mňa utekali. Nemá to žiadny zmysel. Je to už dávno všetko preč. Nič sa nemení. Ano vtedy som ťa chcela, ale ty nie záleží teraz na tom? Aj tak je to už minulosť. Ja už sa nevraciam.

Uprene sa na ňu zadíval. Akoby jej chcel prečítať myšlienky.

- Len som myslel ,že ma ešte stále chceš…

- A načo to je dobré ked k tomu človeku nič necitiš. Vstala. Obliekla sa do červeného kabátu a na krk si dala čierny šál.

Pri posúvnych dverách však zastala.

- Máš pravdu. Je tu stále čosi čo k tebe cítim ,ale ty si to zatratil ,preto sa už nevraciam.

Toto mu nechcela povedať. Chcela si udržať svoju hrdosť ,no už sa stalo.

Chytro vybehla z vlaku a hoci jej kýval už sa neobzrela. Nie musí na neho zabudnúť jemu to možno bolo ľúto , ale jeho odmietnutie ju zranilo viac. Už sa vracať nebude. Načo aj. Po celý ten čas jej tak veľmi chýbal. No on jej nedal ani zbohom. Ani jej nenapísal. Musí zabudnúť.

Vlasy jej lietali vôkol tváre a po líciach jej stekali prúdom slzy. Utrápená? Možno ,ale ked v ten den utekala z nástupišťa preč, jej srdce sa búralo. Opäť ho pohltili sivé mraky temnoty. Dnu už nepreniklo žiadne svetlo podobajúce sa láske. Láske k mužovi ktorého strašne chcela ,ale on ju odmietol. Ani si nevšimla že stratila čiernu ligotavú sponu.

Juraj stál na trnavskom nástupišti a nemo hladel za ňou. Konečne mu došlo ako jej veľmi ublížil. Túžil sa za ňou rozbehnúť a všetko jej vysvetliť,ale už bolo príliš neskoro…