Stratený zo Záhoria...

Stratení zo Záhoria na Jahodníku , prichýlení na chate...

Ako na úvod by som Vám chcela napísať pravdu o tomto článku. Nemala som vôbec v pláne opisovať ďalšiu akciu na chate ,pretože v skutočnosti som sa na nej viacej povadila ako zabavila.

Na žiadosť mojej spriaznenej duše som sa rozhodla zosmoliť tento príbeh. Samozrejme že v ňom bude zapísaná samá pravda, trochu ma to aj mrzí ale čo narobím už som sa rozhodla. Ako vždy hovorím pre kamarátovsom ochotná záisť kamkoľvek.

Tak a teraz sa pozorne zahlbte do mojich bohatých myšlienok a aspoň trošku sa vcítťe do mojej tak povediac ubolenej duše...

1.časť:

Nádherné ráno. Už nemám stres ako na prvej akcii ked mi Matúš ráno volal že nezohnal auto. To boli šoky.

Pekne sa hlavne v kľude napapám a balím veci. Ťažké repráky smičím dole schodmi na chodbu.

O chvíľu mobil. Je to rodinný kamarát, ten ma dnes odvezie do Smoleníc na chatu. Pri troške šťastia možno zobereme aj tých stratených.

- Počuvaj asi mi to nevyjde do tej dvanástej musím ešte počkať na vedúceho.

- Aha tak kedy asi tak dojdeš?

- Ja ti zavolám ,dobre? Ale so mnou určite rátaj slubil som že prídem tak prídem.

Strpnem. No úžasne historia sa opakuje. Keď to nestihnem do tej dvanástej musím im rýchlo zavolať a dohodnúť sa ináč ,alebo vôbec. Predstavím si napajadeného Jacka ako mudruje nad tým prečo som im nezavolala skorej. Nie zavolám im až potom keď bude dvanásť.

O cvhíľu zas mobil.

Jack.

No paráda. Na jednej strane sa teším že ho počujem ,no mám aj obavy.

- Ná ty si dze?

- Ja som ešte doma.

- Co ? to mi ani neríkaj kedy dojdeš? Dojdeš vúbec ?celé zle toto more...

Počujem ako sa tam ktosi smeje.

Smejem sa aj ja.

- Čuješ teda? Kedy dojdeš? My sme už tu, víš de.

- No takto pojdete stále rovno nikde neodbáčaj a po hlavnej a stále rovno my vás tam dočkáme na zástavke.

- Dze? Rovno jako furt? Aha dobre ide sa.

Ešte čosi hovorím aby sa nestratili ale ten už mi zložil. Myknem plecom čo už ved Smolenice nie sú Londýn.

Stále pozerám na hodiny. Vyplašená na hovado a Daba nikde. Nedvíha mi. Ani po tretí raz. Zasa ten stres. Vyjdem na chvílku do záhrady. Zeleň ma vždy ukludní. O chvílku sa pri bránke zjaví dabova hlava.

- No čo princezná pripravená? Ideme?

- Je 11:30 ak to stihneme tak poďme.

- Slúbil som ti tak som tu.

- Ja viem cenním si to.

Po ceste mu navrhujem aby sme išli za tými stratenými a zobrali ich autom na chatu.

Volám Jackovi.

- Jacku ? kde ste?

- Na stanici.

- Ešte len? No dobre ideme po vás a batožinu naložíte do auta a ešte nekeho zebreme ze sebu potom auto sa otočí pre vás. Navrhujem.

- Super . teší sa a smeje sa.

- Aspoň nebudete stratený.

- Bez vás by sme boli. Priznáva a skladá.

Za krátko ich už vidíme na stanici. Vesperín veľká korba sa smeje nad bohvie čím, pri ňom stojí vysoký tvrdý chlap so šiltovkou na hlave. Skrčený od smiechu. Vedľa neho chudý človek s havraními vlasmi. To bude zrejme ten Slíš. A moja nádej Jack. Už nie je v bielom ako na prvej chate. Ale za to má na hlave čierny klobúčik a jeho modré jastrabie oči strehnú na každý pohyb auta. Ked ich uvidím radostne sa smejem a smejú sa aj oni. Vesperín ma zababúši do svojho hamburgerovho tela a rehoot velký na hovado. Dabo sa len usmieva.

- No podme páni limuzína už čaká. Vábi ich.

Batožina už je naložená už len potrebujeme ešte jedneho chalana čo pojde s nami.

Slíš sa ponúkol že pôjde.

- Je tu v okolí nejaký šenk? Pýta sa Vesperín- Gusto.

- No hned tu ukazuje mu Dabo. Tu ma počkáte v tom šenku teda?

- Ano tu ,už som aj vysmädol z tej cesty, pome teda.

- Klasika !

Prichádzame na chatu. Všetko sa pozapisuje a na konec prichádza zvyšok. Dabo sa so mnou lúči a spomína si na svoje detstvo. Chatári odchádzajú. Ja púšťam repráky a samozrejme na úvod Jack pustí svoju úžasnú hudbu. Gusto nalieva a pije.

- Čo bude s tým gulášom ? spytujem sa.

- Už máš hlad? Ešte si ani poradne nedošla a už chceš jesť. Hovorí Jack.

- Len sa pýtam či máte všetko. Idem robiť kávu, kto všetko chce?

- Víš co idem ja s tebu nevím uvidí sa.

- Ten Matúš dojde dneska vúbec?

- Ano dojde hádam snáď nesklame.

- V to dúfam aj ja.

- Lebo sama tu nechcem byť.

- Jako sama my nie sme tvoja partia?

- Ste ale ked mi nečo bude...

- Neboj my ťa dáme do nálady. Gusto má aj nejaké léky keby si chcela. A ja mám repík.

Usmeje sa. Rozprávame sa o hocičom. Jak bolo v práci a hlúposti o facebooku. Sem ta sa zasmejeme. Ked je káva urobená schytím lyžičku a pridávam cukor.

Ako by to bol osud on sa dotkne mojej ruky ale rýchlo ju hned odtiahne.

- No co už to je? Míšaš to nejako dúho. Zasnená?

- Ne. Smejem sa, na tu máš odnes im tri ja vezmem ešte sebe a Slišovi.

- Jako tu neseš mne. Tá je moja pozor na ňu.

Zastavím sa vo dverách.

- Ná dzi co stojíš? Už by si ich mala na chrbte. Sranduje.

- Tí chlebíčky potom čo s nimi.

- Ty budeš nacírat a ja tam budem hádzat salámu dobre? Urobíme ich spolu.

Blažene sa usmeje. Takto som si ho obľúbila je z neho veselá kopa. Mám ho moc rada. Kamarát jak sa patrí. Občas aj výbušný ale vždy si odpustíme, ešte sa ani raz nestalo že nie. To som si myslela ,ale moja povaha zničila aj to čo som nechcela.

Pozerám na hodinky. Zábava je v plnom prúde. Matúš mi oznamuje že príde. Idem mu naproti. Ked príde spustí sa rehot. Nalievame si každý a Matúš odrazu zabočí k stromom. My len pozeráme čo sa to s ním deje.

- Načo miešal striky s vodku? Čuduje sa Gusto.

Prichádzajú chatári. Obhliadnuť situáciu.

- Prišiel ešte jeden. Oznamujem im.

Platím za neho potom mi to vráti.

- Čo sa mu stalo?

- Jak nás uvidel hned hodil tyčku. Smeje sa Gusto.

Chatári tiež a po chvíle odchádzajú.

Matúš odchádza tiež. Ale do svojej izby. Onedlho dojdem tam aj ja po cigarety. Otváram dvere a na mňa sa vyvalí nečakaný páchnúci hosť.

- Dones kýbel.

Rýchlo utekám poň.

Jack uteká za mnu. Nevím načo.

- Čo sa stalo?

- Matúšovi je zle.

- To vím videl sem ho. A ide grcat?

- Snád stihnem mu donest kýbel.

- Idem pozret jak sa má.

- Jack ,ani tam nechod...

Nepočúva ma. Otvorí dvere a na chvíľu žasne. Hustý pach mu zamotal nos. Celý bledý chytro zavre dvere.

- Ani tam nechod s tým kýblem neskoro...

- Idem otvorit okná aspoň.

Vchádzam dnu. Všade pach pripomínajúci rozliate skysnuté mlieko a miestami aj pach čohosi sladkého. Skrčam nos. Nechutné. Matúš nestihol. Ani sa netrafil. Všetko na zemi. Bohvie kto to bude umývať. Asi to vystane na mňa.

- Jack ? ja nemám kde spať. Ja tam spať nebudem.

- Aj stôl existuje. Vraví Gusto. Alebo spi pri mne.

Jack na neho hodí hnusný pohľad.

- Môžeš spať jednu noc v mojej izbe, ale len jednu.

- Vdaka Jack. A pobúcham ho po pleci.

Táto situácia mi dosť skomplikovala náladu. Ja mám spať v izbe s ním? Ale nemám na výber. Túlam sa po lese a rozmýšlam nad ním. Hlúpe myšlienky stále sa mi hemžia v hlave iba o ňom. Odrazu z jednej zošúchanej chaty vyjdu traja silný chlapi. Kričia na mňa ako keby ma poznali.

- Hej slečinka nechceš ísť za nami? Kde máš chatu ?

- Nie dakujem mám tu priateľa a kamarátov.

- Nevadí my sa pridáme budeme radi.

A odrazu zmenia trasu a blížia sa ku mne. Až ma zamrazí pri predstave čo by so mnou urobili je to až nechutné. Prvé čo ma napdne je zavolať pomoc. Neporadím si s troma chlapmi sama.

Prvý kto je na zozname je Jack. Chytro vytáčam. Nič.

Kde je ten chlap ked ho človek potrebuje tu neni. Čo najrýchlejšie utekám na chatu. Traja chlapi za mnu. Nechcela som im ukázať kde mám chatu. Ale ked on nedvíhal...

Prudko vrazím do Jacka.

- Čo sa deje? Prečo mi nedvíhaš? Vyšteknem na neho ale v zápätí sa vschopím že zvyšujem hlas.

- Co zas máš? Volal som Ondrovi zistoval sem či pujde a...

- Dobre boli tam traja taký silný chlapi a pýtali sa kde mám chatu ani poprechádzat sa tu nemožem.

- Ublížili ti nejak?

- Ne len sa vypytovali a šli za mnu.

Ako som to dopovedala naraz sa len dvihol a utekal tým smerom.

- Ja ti neverím. Odvetil Juro.

- Ty si tam nebol tak nehovor...

- Aj tak ti neverím. A zdžúral do mna prstom.

- Ako chceš.

Medzi stromami som ho videla ako na nich čaká. Chudá postava s čierným klobúkom pripravená zaútočiť. Ked nikoho nebolo nikde pozrel smerom ku mne.

Jeho zraneným palcom mi dal povel aby som zašla do chaty. Čakal tam dalej.

Potom prišiel a povedal:

- No videl sem nejakých ,taký traja , vybavím si to s nimi potom, toto sa už nestane.boli moc daleko, ode mňa. Nemaj strach.

- Idem si na chvílu lahnuť. Ďakujem.

Možno na niečo čakal ale ja som už radšej šla preč.

Schúlila som sa do nejakej posteli a trošku som si chcela pospať. Nedalo sa pretože basa bola naplno a repráky silno vrešťali. Skoro som zaspávala ked odrazu do izby vstúpil Gusto.

Pritúlil sa ku mne a začal ma bozkávať. Zaspätkovala som že ja nechcem nič.

V tom sa dvere otvorili a v nich stál Jack. Ako keby to bolo plánované.

Uškrnul sa ale v jeho očiach bolo badať čosi ako smutný plameň. Možno sa to len mne zdalo.

Gustovi to zjavne neprekážalo lebo hned mu povedal aby zavrel dvere. A začal sa venovať mne.

Chytro som mu jasne dala najavo že toto ja nestrpim. Začal mi dohovárať že nesmiem byť hamblivá. Tak som ho pobozkala. Zrazu som čosi pocítila. Ako ked sa zalúbite. Tento cit som mala aj pri Tomovi. Ale hned mi došlo luto že Jack tam pije sám a nezabáva sa. Tak som mu zdrhla.

To miesto tá chata ten prvý okamih ked som tu bola s ním. Chýbal mi velmi. Ale snažim sa zabudnúť. Tomove prvé dotyky vždy ked sem prídem mávam ten pocit že on príde za mnou. Mala som sto chutí všetko vyvrátit. A na vyše ešte to aj videl muž ktorý sa mi páči. Preboha. To som dopadla. S Gustom v posteli...

Vchádzam do kuchyne a odrazu pocítim ostrý zápach čohosi zhoretého.

Preboha. Prežehnávam sa. Čo zas spravili?

Bleskurýchle zamierim k nim.

- Čo tu stvárate?

- Šak starý nám povedal že si môžeme zakúriť vidíš jak to dopadlo.

Vidím Jura skrčeného pri ohni ako si spieva:

- Hor ohníčku hor.

A černý dym všade.

- Niekto by mal upchať tu dieru. Ozve sa Gusto za mojim chrbtom. Až ma zmrazí. Usmeje sa a začne šťuchať paličkou do plamienka. Miestami pozerá na mňa.

- Zavolaj im a povedz čo sa stalo. Odrazu vyskočí na mna Jack.

Ked je hotovo oznamujem im že nám prídu založiť.

Nešťastne sa oblejem a Jack mi požičiava jeho šušťáky s tým že mu ich nezašpiním.

Ked prichádzajú chatári ukazujú im ako sa má spravne zakladať oheň.

Juro tam sedí jak v škole a s hlavou v rukách a hovorí že aj on to tak robil.

Ked odchádzaju idem po Matúša. Zvestujem mu že sa ide piť že Jack nalieva hrušku.

On nič ,spí dál.

Kašlem teda na neho a idem za svojimi.

Púšťam tam svoj trance a pohupujem sa do rytmu. Jack nalieva.

Prídem k stolu a hovorím mu:

- A ja mám kde? Mne si čo nenalial?

Jack sa zháči.

- Aha prepáč nevedel som... a donese dalsie dva.

Jeden mu zoberem a robím sa že som nevidela ten další pohár.

- Co som už naozaj prepatý? Ná dze je ten další pohár pre Slíša? Šak tu bol, de je teraz?

Všetci sa smejú a ja tiež.

Pohladom orla si ma prehliada, akoby hovoril že daj mi ten pohár viem že ho máš ty.

Potom mu ho postavím na stol. Ked sa vracia z kuchyne s dalšim pohárom pozera začudovane na stol.potom na svoju ruku v ktorej drži další pohár.

- To je ten pohár? Sak tu nebol do ho sem dal?

Na to sa smejem už len ja.

- Vedel som odkál fúka veter. A usmeje sa.

- Tak na šťastie. Na zdraví. Zahlásia všetci.

V tom niečo vletí do Jura a z ničoho nič prekotí stôl. A všetká hruška na jackove šušťáky. Zmeraviem. Ani sa nechcem na neho pozreť. Cítim jak na mňa pozerá.

Namiesto toho aby som sa na neho pozrela, vyskočím zo srandy na Jura a nadávam mu.

- Pozri čo si môjmu kamarátovi urobil ty...

- Já sem nechcel dobre víš... sťažuje sa a rukami si chytá tvár.

Idem von sa schladiť. Ked prichádzam do sály Jack na mňa z ničoho nič zaútočí.

Začneme sa vadiť a mne je jasné že zábava už skončila. V jeho očiach začínajú lietať plamene a ja cítim ako mi do srdca vchádza rozpálená dýka a reže celé kamarátsvo čo som si s ním vybudovala.

- Chcela si sa na živo hádať tak vidiš aké to je co furt do mňa skačeš.

Nechápavo na neho hladím. Som typ človeka čo proste musí tiež čosi povedať. Nenechám sa urážať. Je mi po pravde na kel. Cítim ten známy strach ako vtedy na pohrebe...

Moj náramok kamarátstva čo som mu darovala je pleštený na zemi a celý premočený od hrušky.

Naraz len z neho vyjde že je konec. Čupnem si na zem a nemám slov. Odrazu sa ku mne priblíži Matúš a ťahá ma preč.

A do mna vtedy sto jedov začala som po ňom hádzať že aj on by sa mal konečne niekedy ospravedlnit nebude to mat lahke ked mu stále niekto bude ustupovať a v živote asi sotva, každý.

Potom som mu vytmavila že so mnou zaobchádza ako s odpadom.

Cítia som sa ponížene akoby čosi vo mne puklo a nedalo sa to dať späť.

Ako to počul že som odpad povedal Matúšovi aby ma odtiahol preč.

- Ber si ju preč.

Podišla som k Jackovi a pýtam sa ho:

- Prečo je konec? Povieš mi to ?

- Chod preč nepovím ti to.

Skoro sme sa tvárami dotýkali seba a vôbec sme si neuvedomovali ako blízko sme pri sebe. Nemuseli sme sa hádať. Kričali sme po sebe ani neviem prečo.

- Tebe asi robí dobre ked sa so mnou hádaš že?

Už som vážne nevedela čo mám povedať tak som mu dala najavo že ano.

Oči mal zaostrené jak sup a čakal čo bude. Ked som sa k nemu priblížila odrazu vyštekol a už som len pocítila Matúša ako ma ťahá preč.

- Tak chod si aj ty kašlem na teba.

Toto som nechcela povedať ale stalo sa. Smutne na mňa pozrel.

- Ja idem spať. Akoby som si ho ani nevšimla.

Ked sme boli sami v posteli s Matúšom ešte som bola tak naivná a plakala som mu v náručí. A prečo? Kvôli chlapovi? Kvôli mužovi s anjelskou tvárou z ostrými očami a s kamenným vychladnutým srdcom? Nie. To sa už nestane. Chvalabohu už idem preč. Budem len rada. Toto som si aj myslela ale len chvílku potom ma zaplavila vlna plaču a bolo. Neviem či to aj nepočul ale bolo mi to jedno. Pred ním plakat? To nikdy.

Radšej budem v kamarátovom náruči nech sa deje čo sa deje. Trošku som sa ukludnila. Do izby vošiel Slíš. Zasvietil svetlo a hned som mu povedala nech ho zhasne.

Už sme pomaly zaspávali ked sa dnu priplichtil Jack. Zasvietil a ja som na neho vyskočila jak obarená.

- Zhasni.

- Nezhasnem alebo si chod do tej oblvanej izby sama lahnut ,ja som vo svojej.

- Zhasni vies dobre ze tam nepôjdem.

- Tak to vydrž. Zakryla som si teda rukami tvár a nejako som sa snažila zaspať. To ostré svetlo mi ani tak už nevadilo ako tá jeho hudba.

- Vypni tu mizernú hudbu aspon na dve hodiny potom si ju mozes pusťať do kedy chceš. Hovorím mu.

- Nevypnem.

- Dobre ako chceš ked ty máš rapp ja si pustim trance.

A na plné.

Jack to po chvili vzdal. Uz som bola na pokraji že spím ked zrazu Jack zreval:

- Slíš spíš?

- Bud už ticho.

- Slíííš. Takto to opakoval sedem razi po sebe a ja furt bud už ticho a on nič jak na schvál. Ako keby mi chcel vyplatiť tie všetky hádky na facebooku.

Potom bolo odrazu ticho.

- Jack ? spíš? Pýtam sa.

- Už ne ,co zas?

- Prečo je konec? Poviš mi ten dôvod?

- Nepovim spi.

- Povedz ja ta nenechám spat.

- Ne nevíš co ja mam doma nepovim.

- Povedz.

V tom sa ozval Slíš.

- Ty furt vyrývaš nechajte ma už spať.

A ja na plné.

- Slíš spíííš?

A Jack zas do mna začal vyrývat ja som sa len smiala. Už mi to pripadalo trápne. Videla som na ňom že už aj on sa začína usmievať.

- Tak povieš mi ten dovod?

- Ne ,spi.

- Dovod.

- Spi.

- Budte ticho a nechajte ma už spať.

- Ja chcem už spať. Kričal Matúš a zakrýval si oči pred ostrým svetlom. Išla som zhasnúť. O chvilu sa Jack vynoril z postele a zasvietil. Ja som zhasla. On zasvetil. Jak naschváľ.

- More nerob kraviny a zasvíc to svetlo.

- Nezasvietim.

- Ja nemôžem po tme spať ja si potom myslím ze spím v rakve.

- Hentaké reči ani nehovor. O smrti...

- Ano lebo ty zas víš všecko.

- Ano vím ja najviac.

Nechtiac som mu povedala o mojom priateľovil.

Čakala som že bude aspoň trochu milší ale nestalo sa tak.

- Bože čo sa tu teraz budeme spovídat či co? Zahlásil.

- Nie zhasni to svetlo a daj pokoj.

V tej chvili jak to povedal som dostala chut ho pobozkať a nech si zavre tú hubu sám.

Gusto sa zjavil pri dverách a pýtal sa čo to má znamenať že nemôže spať.

Ked odišiel chvilu bolo ticho a potom zas nanovo.

Bože jak malé deti...

Sme už dospelí ludia a taka kravina, no radšej píšem dalej...

- Už je konec víš?

Pozerám na hodinky. Sú štyri hodiny ráno a my sa ešte furt vadíme. Mám sucho v ustach tak si dam s Jackovej vody.

- Nepi to vyšťal sem sa tam.

- Haha nebudeš mať vodu chod si zobrať sám.

- Hej jako teraz si ma nasrala. Hybaj po vodu.

- Chod si sám.

- Nejdem.

- Tak nebudeš mať.

- Ideš ty.

- Nejdem daj pokoj a zhasni to svetlo.

- Nezhasnem a chod po vodu.

Do mna sto jedov.

- Tak si choj preč odtialto a nezabudni zhasnúť.

- Aj idem.

- Konečne.

Na moje prekvapenie vidím ako sa Jack balí a ide preč.O štyroch ráno!

Matúš ho pritlačí k dverám.

- Neblázni chlape šak sme partia, kam chceš ísť?

- Preč ja tu nebudem s touto, ked ma vyhána ja tu nebudem.

- Ja ta vyhanam? Skocim mu do reči.

Matúš skoci ku mne aby som bola ticho.

- Ja ta vyhánam ty ma tu nenecháš spať zhasni to svetlo a kam vlastne teraz chceš ísť ako? Na jaký spoj? Hrabe ti ne?

- To je moja vec ja si najdem spoj.

- Hovno si nájdeš a nie spoj kašli na to.

- Tak pujdem vlakom.

- Ano päť a pol kilomtra šlapať to chcem videť.

- Sak uvidiš.

- Jack kašli na to nikam nechod. Mám ťa rada.

- Neskoro mala si povídať skúr.

- Povedala som a ty si si to nevšímal tak načo.

- Teraz čekáš že nepôjdem...

- Ale ty ani nepôjdeš. Skočí mu do reči Matúš a drgne ho do postele.

- Tak dobre ostanem ,ale iba kvôli Matúšovi.

- Mne je jedno, kvôli komu ,hlavne že ostaneš.

Je konečne zhasnuté svetlo. Nepália ma oči. Jack akoby zas nascháľ pusti rapp a počúva a ja trance.

A hmkam si.

- Slíš spíš?

Nastalo hrobové ticho.

Odrazu z tmy sa zas ozve:

- Slíš ? spíš?

- Boha už bud ticho doparoma. Mal si ísť.

- Neurobím ti tú radosť. Nejdem nikam.

- Tak nechod ale už spi.

Odrazu niekto zas zasvieti ale ja už som vytočená na pokraji síl cítim sa unavene ťažko prekonávam že je zas konec s blondákom a ešte aj toto.

Vidím Matúša ako nado mnou stojí a prežehnáva sa. Vidím Jacka ako sa smeje a Slíš mi nadáva.

Jeho nepočúvam lebo on mi nespôsobí žiadnu bolesť. Iba ten blondiak na pravo.

Pozerám na hodinky.

V tom počuje že odrazu niekto odkrucuje svetlo a jajká pri tom a čosi si hundre popod nos.

Ked sa pozrem hore, zistím že je to Slíš.

- Už mám toho dosť, konec.

- Slíš? Jestli to dáš dolu už viace kamaráti nejsme. Hovorí Jack.

- Nech ja som sa sem došol aj vyspať.

Je pokoj. Iba na pol hodinku. Potom sa z nicoho nic zasvieti a mne je jasne že Jack našiel žiarovku.

Pozerám na hodinky je päť. Rozvidnieva sa. Jacka to už prestalo baviť a zaspal. Idem ja hore ja už dneska nezaspím.

Idem okolo gustovej izby. Pozrem na neho. Spí jak zarezaný. Jak malinký kocúrik. Pomaly pradie. Mám nutkanie si k nemu lahnut a spať ale potom ma obleje pot že by zasa nečo chcel robiť. Zavrem dvere a presuniem sa do oblvanej izby. Na chvílku zatváram oči. Premočená bolesťou že som stratila best kámoša. Odrazu Juro sa začne rehotať. A na celú chatu. No ja mám dosť dneska nespím. Poviem si a vyjdem von. Zima ma prebrala. Taham z cigarety a rozmýslam nad Jackom. Počkaj ved ty spať nebudeš.

Vpálim do izby a otvorím dvere. Spí jak batoľa. Boží. Schytím panvicu a začnem trieskať do dverí.

- Stáva sa nespí sa pome hore už je osem hodín. Zaklamem.

- Prvý nabehne Jack. Chytí sa aj on mojej hry a takto hučíme až dovtedy pokial nezobudíme Gusta s Chechtálom.

- - čo je čo sa robí?

- Už je osem hodín pome vstávať.

Hučí Jack.

- Nezdá sa mi hovorí Gusto a chce sa ísť pozreť na hodinky.

- Ved je ešte tma. Neverím kolko je hodín?

- Neviem.

- Po tej vašej hádke som mohol spať asi takú hodinu.

- Je len päť hodín reve Juro ja idem spať.

- Čože?

- Ne ide sa chlastať. Oznamujem im. A pustim trance.

Jack sa usmeje a ide robit kávu.

O osmej hodine mi volá Miška že už je na ceste či nespím.

Gusto umýva riady čo ostali od gulášu a robí poriadky v kuchyni. Jack spí, ale už sa prebúdza tak pozor začne to zas.

Slíš prevrátený a zamotaný do prikrývky veselo odfukuje.

Juro splýva s paplonom a chrápe.

Je osem už prichádzajú další ach ja len dúfam že túto noc sa vyspím...

2 časť: