Utrápené srdce

Ako vždy Elen očakávala ranný spoj na kamennom námestí , hladiac na nemé nebo ktoré pripomínalo jej drahého. Umrel velmi mladý a ona sa z jeho smrti nedokázala nikdy vyrovnať. Predstavovala si jeho tvár jeho zvedavé oči ktorými ju každe ráno prebodával láskou a nehou. Ked jej vždy hovoril ako ju velmi miluje, chýbali jej bosky od milovanej osoby a teplo jeho objatia… každe rano ked sa prebudila musela myslieť na tu hnusnu vetu ktoru jej povedala jeho sestra ked boli sami v aute. Už nikdy sa nedočkala jeho príchodu z práce. Predstavovala si aké by to bolo keby tu bol istotne by ju pochopil a podržal v ťažkej situácii. Myšlienkami zabludila do jeho domova. Videla jeho mamu láskyplnú a starostlivú mamu piatich detí, jeho otca ktorý vždy tvrdo pracoval… postupne sa jej zjavovali tváre tých ktorých musela opustiť pre tu hroznu udalosť… vždy ked k nim prišla vítali ju sladkým usmevom a pripraveným jedlom. Iba ten čas ju vždy silil. Vždy musela odísť domov. Tak rada by ostala s nimi. Oni boli jej všetko. Každý krát ako ich prišla navštíviť stale pozerala na hodiny. Čakala ze pride. Že konečne pride po dlhom čase z práce a povie jej ako mu velmi chýbala. Potom prídu na rad bozky ktoré jej teraz tak velmi chýbali. Ale neprídu už je preč navždy, ale spomienky ostali aj ked ich stale bolestivo znášala každé jedno ráno. Túžila s nim zostárnuť mať kopu vnúčat kupiť si ich vysnívaný domov v Žadovici a napchávať sa každe ráno ovčími syrmi.

Pre toto žila musí jedneho dna uskutočniť ich sen aj ked už sama nedokázala byť. Niekoho potrebovala kto by ju mal rád. Po jeho smrti sa našiel ešte jeden čo mal Elen rád lubil ju, no nedokazal jej dať viac. Po krátkom čase ju opustil. Konečne si myslela že má niekoho s kým to bude stáť za to. Nie opať niečo zlyhalo…

Vlasy jej v povetrí lietali vôkol hlavy. Privrela oči. Na líci jej pristála slza. Kľukatými cestičkami si hľadala únik. Chytro ju zotrela rukou a zadívala sa na nebo. Tam niekde hore bol On. Určite san a ňu díval.

Odrazu sa s pomedzi stromovej aleje vyrútil červený blavák.

- Konečne je tu. Pomyslela si , už bolo na čase…

Zrátala si peniaze a nastúpila doň. Šofer s bielučkými vlasmi ako sneh ju hned pozdravil. S traslavými rukami jej vydal a ona si hladala voľné miesto… v autobuse bolo rušno plno mladých študentov sa bavilo a hlasno štebotalo. Očami prebehla po autobuse ked v tom objavila kamaráta. Prisadla si teda k nemu. Jeho pohľad si ju hneď premeral a on sa pustil do debaty. Chvilku ho počúvala ,no potom si ho začala odrazu nenápadne premerať. Ako vždy sedel pri okne batoh mal pohodený na zemi z jedneho ucha mu trčalo slúchadko. Každý by hned povedal to je chlap ako sa patrí totálné Himaláje sú z neho. Juraj bol asi o hlavu vyšši od Elen, mal velmi silne a mohutné telo. Elen sa vždy páčili macatý chlapi. Videla v nich plné bezpečie. Odrazu autobus zastavil na zastavke. Okolo Elen prešla menšia blondínka. Ani sa nepozrela na Juraja. Ani mu nevenovala jeden pohľad. Nelutostne čugla do Elen až sa jej taška prevrátila. Zaganila na nu a pritiahla sa bližšie k Jurajovi. V tom to však pocítila. To čo už dávno necítila. Niečo ako trepot ktrídel. Červeň jej zahalila bledú tvár. Zmätene sa pozrela na neho.. Jeho oči sa stretli s jej. Rýchlo odvratila zrak a pohľad presunula do zeme.

- Deje sa niečo?? Spýtal sa.

- Nie nič kde si to skončil?

Cítila ako sa jej hlas trasie. Hned si ho predstavila ako sa jej nežne dotýka vlasov a jemne ju hladí po líci. Tak strašne chcela aby sa jej dotýkal už nechcela byť sama chcela aby ju mal niekto rád…

Nie hluposť ved je kamarát a vobec nie je jej typ. Zahnala myšlienky kamsi daleko. V skutočnosti Juraj nebol až taký fešák ako sa elen zdalo. Ale pre nu bol ako princ. Vobec jej nevadilo že nie je blondiak s modrými očami. Nosil vždy okuliare a mal hlavu geniusa. Vždy si dokázala niekoho skrášliť podla jej predstáv. Nikdy by si nebola pomyslela že sa zaľúbi do svojho kamaráta. Poznali sa už od detstva. Vždy chodievali na prechadzky so psom a smiali sa spolu. Teraz Elen dospela už nebola malým dievčatkom. Neočarila ju jeho krása naopak to čo v sebe skrýval ju tak strašne k nemu priťahovalo. Pocítila známe trepanie krídel , ale prečo práve pri ňom? Je to On? Rýchlo sa od neho odvrátila.

- Musím už ísť. Mala by som ísť. Vypochodovala v rýchlosti von netušiac že on ide za ňou.

Vonku sa chytila starej zhrdzavenej lampy a pomaly si čupla.

Čo sa to len robí? Už zasa nad sebou strácam kontrolu? Ono to ale hned prejde ozvalo sa jej svedomie. Elen sa dokázala vždy strašne zalúbiť ale ovela ťažšie a bolestivejšie potom znášala ked ju niekto nechcel. Neznášala rozchody konce to jej bolo velmi vzdialené a strašne bolestivé.

- Žerie ťa svedomie? Spýtal sa chladným tonom.

Trhla sa až ju zmrazilo.

Čo tu preboha robí?

- Nie ja len…

Postavila sa a zmizla mu z dohladu.

Večer ked bola na skype a četovala s priatelmi zbadala ho ako sa prihlásil. Je tu podpichovalo ju jej svedomie zavolaj mu… pokušenie rástlo.

-Ahoj pozdravila ho cez skype. Ides volať?

- Ahoj dnes si bola nejaká čudná… ale šak hej môžeme.

Ked zdvihol mala pocit akoby bol pri nej. Ochranoval ju od všetkého zlého. Pri nom mala obrovský pocit bezpečia. Zhovárali sa o všetkom možnom až sa odrazu odmlčala.

- Elen hej si tu?

Dych sa jej zrýchlil počula sa ako hlasno dýcha.

- Hej ano tu som. Ten jeho hlas sa jej začínal velmi páčit.

V noci ked ju premáhal už spánok predstavila si jeho gaštanové oči ako si ju celú prezerajú. Tak strašne by sa mu túžila schúliť do jeho náručia…

Postupne všetko čo sa jej kedysi na nom vobec nepáčilo sa jej teraz zdalo nádherné. Chcela si zaplniť svoje prázdne srdce ním, ale akoby ju čosi varovalo.

Skoro každý večer si písali. Myšlienky ktoré ju v noci prenasledovali jej nedávali spávať..Až raz nabrala odvahu…