Naša pieseň v zamknutom srdci

Keď sa Elen ráno prebudila rodičia ešte spali. Pripravila im raňajky a oznámila im že pôjde za drahým. Ako nastupovala do autobusu chytila ju vlna nevoľnosti a starý známy stres. Porozhliadla sa po autobuse. Juraj tam na šťastie nebol.

Sadla si na volne miesto a počúvala hudbu. Autobus jej zastavil priamo pred cintorínom. V ruke stískala sviečku a zapaľovač. Sviečku hodila do kabelky a vytiahla cigaretu. Tuho z nej potiahla a predstavila si drahého ako pri nej stojí. Ked dofajčila, špaček hodila do koša a sprevádzaná tichým a žalostným plačom mrtvych podišla k drahému. Zapálila mu sviečku a pozdravila ho. Otváral jej chladnú náruč. Ako vždy na ňu chápavo hladel. Nežným šepotom sa jej prihováral. Pohládzal jej utrápenú tvár a ľadovými prstami sa jej dotýkal. Chcela mu povedať aby jej odpustil že vtedy nebola s ním ,chcela aby bol pri nej. Aby ho mohla cítiť. Nie len vo vetre ale aj pri sebe. On bol totiž niekto na koho nikdy nezabudne. Navždy bude v jej srdci zakotvený. Odrazu začula akoby len snívala, pieseň pri ktorej sa prvý krát videli. V tom okolo nej prešlo dievčatko. Malo blondavé vlásky a modré oči. Smialo sa a skákalo. Odrazu ho niekto ohriakol aby bolo ticho. Predstavila si ich dievčatko. Bolo by nádherné po otcovi malo by husté vlasy a rozdávalo by radosť všade tam kam by prišlo. Bol by ich anjelik.

Tak dlho tu už nebola. Slzy je stekali po tvári. Myslela si že ked na čas odíde nebude už pri nom viac plakať. Nie bola to len predstava. Opäť sa vnárala do minulosti s ním všetky zážitky jej vnútro zaplňovali šťastím ale aj nekonečnou bolesťou za nesplnenými snami. Tak dlho nebola pri ňom. Neskutočne jej chýbal.

Utrela si slzy. Poslala mu bozk na rozlúčku a opustila cintorín preplnený bolesťou a smútkom. V tom si spomenula na nich. Chytro sa rozbehla k nim. Chcela ich po dlhom čase znova vidieť. Kedysi sa veľa usmievali teraz im srdce zaplnil žial a bolesť. V polovici júlového mesiaca ked sa to stalo chcela byť pri nich ako opora. Túžila tam s nimi bývať a nikam neisť, boli jej všetko, čo jej po ňom ostalo. Vždy sa jej pýtali či čaká s ním dieťa. Kiežby, to tak bolo. Túžila s ním mať deti. Chcela byť s ním navždy. Predstavovala si ako spolu zostárnú a ako sedia pri svojej drevenici v Žadovici na drevenej lavičke a okolo nich pobehujú ich vnúčatá. Vôkol nich sa pasú ovce a v pozadí je vidieť aj jej husi, ktoré vždy chcela chovať.

Podíde k rodinnému domu. Dom je prežratý spomienkami. Zazvoní a počká.

Nikto neprichádza. Zazvoní druhý krát. Opäť nič.

Srdce jej tlčie ako splašené. Čo ak sa im dačo stalo?

Zabúcha na bránu. Ani pes neštekne. Odrazu začuje šuchtavé kroky, neskôr mumlanie.

Poteší sa. Je pripravená ich objať. Nadstaví náruč a čaká že niekto z nich otvorí. Ked sa brána s vrzgotom otvorí pri nej stojí jeho najstarší brat Rudo.

Tak strašne jej ho pripomína. Tie oči všetci sa na neho podobajú. Ako keby teraz práve videla jeho. Nie Ruda.

- Ná ahoj slečna ty aj žiješ? De si doteraz bola? Aj za vašimi sme boli kukat kde si…

- Bola som v anglicku niečo zarobit.

- Aha no penaze teraz každý potrebuje, aj sa každý narobí jak vol. No šak pod dál.

- Sú doma? Spýta sa ustráchane.

- Ano sú a kam preboha rosteš? Čo ta v tom anglicku tahajú za uši?

Zasmeje sa ako vždy.

- Pod nalejem ti pijeme tu akurát s Andrejom do ščúlka bol pri svinách pomáhat. Dáš si s nami?

- Dobre samozrejme len ich chcem vidieť.

- Šak oni čo chvíla dojdú. Andreeej? Pozri do došol.

Na chodbe sa zjaví další jeho brat. Je chudší oproti Rudovi. Jeho pivné brucho prevísa cez nohavice.

- Aaahoj. Vyvalí oči a usmeje sa, Ty sa tuším zjavíš iba vtedy ked pijeme vino. Jak taká malá vínna muška. Hovorí s úsmevom.

Odrazu začuje piskľavý zvuk. Andrej prevráti očami a zmizne v kuchyni.

- No hádaj kto ide. Hovorí Rudo s úsmevom na tvári.

- Chýbali ti však?

Na to sa z chodby ozve krik a plač neskôr radostné jačanie. Ked sa Elen otočí, skoči na ňu bacuľaťé dievčatko s blondavými vlasmi a kričí:

- Sárka pod sem ,prišla vedela som to. Pod ukážem ti moje obrázky čo som namaľovala.

A ťahá ju preč.

Rudo ju odsotí.

- Šak nehaj ju dýchať primášgneš ju kukni v anglicku jej nedávajú ani jesť. Ic pre babku povedz kto tu je.

Elen sa usadi na svoje miesto. Tam kde pred tým sedávala s ním.

- No čo nového? Spytuje sa Andrej.

Práve im ide pozhovárať aké je to tam na začiatku tažké ,ked do kuchyne vstúpi jeho sestra.

Blondavé vlasy jej ako obvykle zakrývajú bielu šiju , modré oči si prezerajú Elen.

- Vitaj. Usmeje sa a prisadne si k nej. Čo nového?

- Šak ščúl išla konečne hovorit prerušila si ju.

- Aha tak prepáč šak hovor.

- Čo máte nového vy? Spýta sa.

- Čo my všetko po starom len…do rudových očí prišiel smútok. … Len Peter chýba.

- To aj mne. A veľmi ešte viac ako pred tým. Myslela som že ked odídem prejde to…

- To neprejde už nikdy slečna. A skloní hlavu.

- Už sú tu, Rudo.Je tu prišla. Poskakuje Mirka a ťahá babku a dedka do kuchyne.

Konečne ich vidí. Srdce jej radostne bije. Ach ako veľmi jej chýbali. po líciach jej stekajú slzy. Oboch objíme.

- Chýbali ste mi všetci do jedného.

- Aj ja som ti chýbala? Spýta sa Mirka.

- Ano aj ty najviac. Pravdaže. A pohladí ju po jej hustých vláskoch.

Pripravia jej jedlo ako vždy. Hoci si neprosí vždy ju dačím ponúknu. Aj keby medzi nich zavítal cudzí človek aj toho ponúknu. Je opäť s nimi. Dom je zrazu zaplnený spomienkami a radostnými zážitkami. Rudo jej nalieva pohár za pohárom. Ked sa lúčia príjde ju vyprevadiť aj Sárka. Radostne jej kýva a vraví: Ahoj teta Sarka. Papa.

- Kedy ešte prideš? Spytuje sa jeho mama.

- Pred odchodom do anglicka sa s vami ešte prídem rozlúčiť.

- Nieže budeš zasa stratená. Hovorí jeho otec.

- Prídem na sto percent dovidenia a dakujem. Keď sa obzrie za seba pripomínajú jej v dialke už len figúrky na šachovnici.

Srdce jej opäť puká žiaľom že zasa kamsi uteká preč od nich. Preč od jej milovaného miesta, kde bola šťastná s ním.

Cestou do Trnavy po tichu plače. Vždy zo seba vypustí vlnu plaču ked od nich odchádza. Potom sa jej uľaví. Po daždi vide vždy slnko. Potom je to všetko dobre. Ale v najlepšom poriadku to už nebude nikdy.

Zrazu zistí že jej spoj ide aj z kríčka. V mihu pozre na hodinky. Ešte by to mala stihnúť. Dúfala že blavák nepôjde o minútu skorej ako vždy. Chytro vystupuje a beží na zástavku číslo šesť. Práve sa mu zavreli dvere a už vychádza na cestu.

Neskoro. To je ale smola. Nevadí další spoj jej ide o necelú hodinu. Skráti si čas tým že pôjde cez park na stanicu pomalým tempom. Vždy to tak robievala ked nemala kam ísť. Aleja stromov vždy čosik v sebe ukrývala. vydala sa teda po ceste do parku. Vnímala padajúci sneh a studený vietor ktorý jej splietal vlasy do vrkoča. Na chvílku sa zastaví a uprie pohlad na lavičky. Tu s ním sedela. Kedysi. Raz sa v jeden septembrový deň len tak prechádzali po parku s prepletenými prstami si pozerali do očí a smiali sa nad školskými žážitkami.

Teraz jej to bolo veľmi ľúto. Sadla si na lavičku a hlavu si dala do dlaní. Prečo práve on. Prečo sa jej musel celý svet zrútiť…

V tom cítila akoby pri nej niekto bol.

Zdvihla hlavu v nádeji že je to jej drahý.

Ked však zistila kto to je ,zahanbila sa.

Vôbe nečakala že sa dnes stretnú.

- Čo tu robíš?

- Vravel som ti Elen stretneme sa vždy ked to najmenej čakáš. Mal by som ti dačo vrátiť. Vypadlo ti to vtedy na stanici.

Na dlani mu ležala ligotavá čierna spona. Jej spona. Daroval jej ju drahý.

Prisadol si k nej. Letmo sa na nu pozrel a podal jej sponu. Ked sa nechtiac dotkla jeho dlane striaslo ňou. Spona jej vypadla z dlane a ona sa po ňu zohla.

V tej chvíli sa po ňu zohol aj on a hlavami do seba narazili.

- Čo stváraš? Spýtala sa prekvapene.

- Ja neviem ,neviem čo sa to s nami deje , Elen?

- Čože? Čo by sa malo diať nechápem.

- Toto keď sa k tebe priblížim cítim to.

- Čo?

- Toto. A pritiahol sa bližšie k nej. Chytil ju nežne za vlasy a oprel svoju tvár o jej.

Cítila ako jej chvenie prerastá do všetkých kostí cítila trepot motýľov až niekde v žalúdku. Tvár si schovala do jeho obrovského náručia.

- Elen ja nedokážem už byť bez teba vzdialený potrebujem ťa veľmi.

Chytil jej tvár a zahladel sa jej do očí.

- Veľmi si mi chýbala. Myslel som že to prejde , ale teraz ťa chcem viacej než vtedy.

Prekvapená jeho slovami nečakala vôbec že takto niekedy zareaguje , že ju bude chcieť. Naopak cítila že ju už nikdy nebude mať rád tak ako ona jeho.

Srdce jej búšilo až kdesi v krku priblížila sa k nemu. S rozochvenými perami sa dotkla jeho pier. Znovu to pocítila. Slabo zastonala. Na chvílku sa od nej odvrátil akoby to aj on tak silno zacítil. Nechápavo sa na neho zahladela. Odrazu jej prsty zaboril do vlasov a vášnivo ju bozkával. Nevedel sa nabažiť jej bozkov. Chvíľu súperili s jazykmi sa prepletali a vášnivo do seba narážali. Nechcela aby sa táto jedinečná chvíľa pominula. Bozkával jej lícia a neskôr sa presunul na krk. Tam ju to najviac vzrušovalo. Celá horela nedočkavosťou. Pomaly jej odopínal bledý kabát až sa zastavil pri gombíkoch.

- Strašne ťa chcem.

- Aj ja teba veľmi. Zastenala a silno ho objala.

V tom akoby ju čosi odrádzalo od neho. V hlave jej zablikala kontrolka na ústup. Ked sa k nej znova priblížil a pobozkal ju, uvidela drahého. Chytro od neho uskočila.

Zašeptala mu do ucha.

- Prepáč ja nemôžem. Kedysi som ťa strašne chcela ale ty si ma vtedy ked som to najviac potrebovala , nechcel. Jednoducho nemôžem.

- Ja viem ublížil som ti moc ale teraz ťa velmi potrebujem.

- Musím už ísť. A rozbehla sa preč.

Ked sa v ten den prihlásila na skype, Juraj jej hned písal.

- Elen viem pokašlal som to daj nám šancu. Chýbaš mi.

Roztrasená jeho slovami mu chcela napísať že aj on jej a ako strašne najradšej by bola s ním ,no čo si ju tam zdržalo. Ako raz povedal Marcel. Musíš si udržať svoju hrdosť. Nesmieš sa dať využívať. Je to hlúposť skončíš na dne.

- Elen stretnime sa. Pozhovárajme sa o tom. Napríklad zajtra na stanici budeš tam? Myslím len na teba nezatracuj náš vzťah chcem aby nám vyšiel.

- Dobre budem tam. Odpísala mu a čakala na jeho správu.

Nepísal. Zrejme už šiel spať.

Na druhé ráno ju premkol pocit viny. Celú noc nad tým rozmýšľala. Nakoniec dospela k záveru.

Juraj prišiel na stanicu. Od rána ju tam vyčkával skoro až do tmy. Ked sa neukázala napajedený sa vrátil domov. Už jej ani nenapísal.

Ale načo bol vlastne urazený? Na to že neprišla na ich schôdzku? Veď ona ho po ten čas stále ľúbila ale on ju nie. Mesiac rýchlo uplynul a ona musela odísť spat do práce. Rodičia ju išli vyprevadiť až na stanicu. Keď v tom nadabili na seba. Opäť náhodne.

- Juraj musíme sa pozhovárať.

Prikývol

- Je na čase…

Čo myslíte ostali spolu alebo nie?...

Tu je odpoveď.

- Už to v sebe dlhšie nevydržím skrývať. Odvetila. Povedala mu presne to čo on jej povedal kedysi.

Necítim sa na vzťah jednoducho tam už nie je to čo kedysi bývalo, nenašiel si si správneho človeka , je mi ťo aj dosť ľúto kedysi by som sa ti vrhla do náručia ale teraz… viem na isto ja sa nepohnem už z miesta ale jedno viem, chcem aby sme my dvaja pokračovali vo vzťahu.

Jurajovi sa na okamih cítil šťastný ked povedala že budú pokračovať vo vzťahu.

- Ale , pokračovala , v kamarátskom vzťahu. Toto nebude fungovať my dvaja žijeme každý inak. Ja som na čas preč a ty tiež. Nemá to význam. Diaľka nás rozdelí. Trápili by sme sa a to ja nechcem. Ostaňme kamarátmi.

- Elen ja to tak nechcem ,ja…

Chytil ju za ruku a chystal sa jej dať bozk. Na to však už prichádzal na stanicu jej vlak.

- Nikdy na teba nezabudnem. Si ako letný vánok v zime. Odvetila a dala mu bozk na lice. Musíš pochopiť. Ja sa trápiť už nechcem.

Na posledy sa na neho pozrela potom nastúpila. Cez špinavé okno sa ešte pozrela na neho. Stál tam opustený s bolesťou v očiach ale presne túto bolesť jej zanechal on ked odchádzal. Ani jej nenapísal ako sa má a čo robí. Musí to pochopiť.

Pri Elen nikto dlho nevydržal.

 Bud to hned niekto vzdal alebo si ho osud zobral. Nič netrvá večne, aspoň ja tomu neverím. Sú vzťahy kde sa dvaja milujú až za hrob takú lásku by som si velmi priala aj ja. Takú šancu som už mala. A velmi si ju cenním. Pretože ten pravý tu pre mňa bol a vždy bude aj ked ho už neuvidím aj nadalej bude žiť v mojom srdci. Forever…