Šialený vreskot a smrť v očiach...

Žiť s niekým vo dvojici po celý svoj život to potrebuje veľmi veľkú dávku trpezlivosti a ovládania sa, ako sme zistili raz v jeden podvečer s mojou najlepšou kamarátkou Monikou.

Ako vždy sme sa išli v jeden letný teplý podvečer prechádzať. Vzduch bol teplý a nasýtený prachom z pouličnej cesty. Navôkol rástli stromy a v ich korunách šepotal vánok. Príjemný podvečer. Oblohu sprevádzali bielučké ovce ktoré mal na starosti môj drahý. Monika rozprávala o svojich zážitkoch zo školy keď odrazu sme počuli šialené jačanie. Jačanie sa nieslo zo zarastenej záhrady dolného suseda a sprevádzalo ho hlučné dupotanie nôh. Najskôr sme si mysleli že sa skupinka ľudí iba zabáva prípadne oblieva s vodou  preto to jačanie , no naše domýšľacie schopnosti sa rozplynuli dovtedy pokiaľ do nás takmer nedrgla staršia žena v koženej čiernej bunde so strachom v očiach.

- Zavolajte políciu.

 Zvreskla až sa to všade ozývalo. V jej očiach som videla smrť zápasiacu s nemým strachom.

- Čo sa deje? Spýtala sa rozochvená Monika.

Ani nebolo treba odpovedať pretože odpoveď prišla hneď sama.

- Ty sviňa...

Reval svalnatý muž s kučeravými vlasmi.

- Vráť sa...

Hneď na to ho na zem pritlačil nejaký mladík  a tíšil ho.

Žena si na seba prehodila v rýchlosti kabelku a hnala sa pešky dolu cestou.

To už svalnatý chlap nevydržal a schmatol prvé čo mu prišlo pod ruku. Sekeru. Hodil ju po žene. Keby bola čo i len o kúsok pri ľavej strane je pred našimi očami mrtva. Sekera padla s cvendžaním na zem. Malé kamienky sa rozprskli po práchnivej ceste. Už – už som chytala mobil že ozaj zavolám políciu keď z domu vybehla ešte jedna žena. Pritúlila sa k mladíkovi a osopila sa na svalnatého chlapa.

- Čo ti preskočilo? Načo si ju potom sem volal? Toto mi robíš pred priateľom? Že sa nehanbíš...

Chlap sa schúlil na zem. Kolená si pritlačil k brade a zahrmel.

- Ja sa hanbím sám pred sebou.. Ako som mohol.

Hlas mu preskočil a ostal ticho. Susedia naokolo len krútili hlavami. Žena v koženej bunde nasadla na skúter a chcela uisť preč. Nato sa chlapovi podarilo nejako vzchopiť a bleskurýchle ju zastavil.

- Nikam nejdeš, nedovolil som ti.

Chvíľku ho opäť prehovárali ,no potom žena odišla. Keď sme sa vracali báli sme sa že nám pristane na hlave sekera. 

- Mali by tu dať značku, hovorím Monike, veľmi nebezpečný úsek pozor na hlavy.

- A mali by nám dať aj prilby. Doplnila.

Ak by som niekedy mala žiť s niekým takým ako som na vlastné oči videla, radšej ozaj ostanem sama. Ale ktovie kto vidí do budúcna ako sa zachová v čase núdze vaša druhá polovička... A že šťastný až do smrti... Ja tomu už dávno neverím. Nič netrvá večne...