Zasoplený nos ,chlpatý mužíček a božská úľava...

16. apríla 2014: Do práce som prišla na poly zdravá na poly chorá. Hnusná nádcha mi zasoplila polovicu nosa. Dopykírovala som dve plata a pustila macíka do vnútra. Dnes som bola sama. Zanechali mi len prácu takže som mohla pokojne do siedmej sama presádzať. Kedže mi bolo dosť na figu, vypila som im polovicu zásob čaju. Cítila som ako sa potím ked som okopávala hnusnú tvrdú zem. Bolo tak dusno až mi bolo zle. Bolo sedem hodin a ja som takmer mrtva padla na zem. Rýchlo som šla domov sa vyliečiť. Miestami slnko vycerovalo zuby, inak bola zima.

Chlpatý mužíček a božská úľava..

22. Apríla. 2014: Už po chorobe prichádzam s božskou úľavou do práce. Pri vchode hned stretávam Petra,v pásikovom svetri. Potmehúdsky sa usmieva.

- Čau čo sa smeješ? Zdraví ma hned ráno.

- Dobre som sa konečne vyspala.

- Tak to budeš robiť rekordné výkony.

- Ako dopadol minulý týždeň?

Klaudie až vypadlo plato z rúk. Pozrela na mňa.

- Katastrofálne, normálne sme ľutovali že si pri nás nebola. Šak jak robili? Ty spravíš jedno plato za hodinu trebárs a...

- Oni? Pridal sa Peter.

- Oni robili jedno plato od osmej do troch.

A oči mu vyskočili až po okuliare.

Začala som teda presádzať. O chvíľu pršalo. Apríl opäť prekvapil prehánkami. Keď pršalo tak sme pykírovali vo vnútri. Peter s Klaudiu presádzali rastliny a každú chvíľku sa prezliekali.

- Zas je hic! Kokos..

- Ešte aj oskar svíci.

Takto som kypírovala do šiestej. Potom prišiel séf a nakázal mi presádzať iné rastliny. Posadil ma k táčkam smrti a presádzala som. Tieto rastliny sa veľmi ľahko presádzali. Do pol litrákov nabrať plný kofel substrátu do nho posadiť malinkú rastlinku so sviežimi listami. Presádzal sa flox paniculata.

Tatko to šlo až do vtedy pokiaľ som neuvidela čosi v substráte. Prišlo ma to privítať. Najprv jedna skrčená chudá sivá nožička sa snažila zachytiť na kokosovom chlpku, potom druhá odsúvala maličké kamienky. Nakoniec som ich narátala šesť. S hrôzou v očiach som zistila že je to pavúk. Zvreskla som. Ustráchané jačanie sa nieslo po rajských záhradách. Odskočila som od táčiek. Triasla som sa od strachu. Dobrých päť minút som tam zízala na chlpatého mužíčka a strácala drahocenné minúty času. V tom sa strešné okno otvorilo a objavila sa peťova hlava.

- Čo sa deje?

Zo mňa sa len vydralo:

- Je tam pavúk sadte si to sami ja tam ruku už nedám.

Peter prevrátil očami a zmizol. Kdesi v diaľke sa ozvalo moje svedomie.

- Dostaneš padáka kvôli pavúkovi? Smiešne.

Vzala som jedinú vec čo som mala pri sebe. Moju tenisku. Nabrala som odvahu a čáp z celej sily som ho rozštvrtila. Ostal po ňom len mastný fľak a jeho zľaknutý pohľad ktorý mi zakotvil v srdci. Onedlho prišiel Peter.

- No kde je ten pavúk?

V ruke držal záhradnícke nožnice. Načo mu boli to neviem.

- Tu je, je už po ňom.

- Ach bože načo som sem utekal?

- Utekal? Keby tu mám na teba čakať tak už presadím dalšie plato.

Fľochol na mňa namosúreným pohľadom.

- No dobre dosaď a choď domov.

Chvalabohu!